Protiimigračné postoje nie sú xenofóbia

Autor: Ľubomíra Kuzmová | 8.9.2015 o 15:47 | Karma článku: 16,27 | Prečítané:  19613x

Integrácia veľkého počtu imigrantov alebo ľudí z civilizačne odlišných skupín nefunguje. Ako multikulturalizmus zlyhal v Nórsku a Švédsku a prečo elity nekonajú

Európou sa ženie obrovská utečenecká vlna, ktorá sa skôr či neskôr začne viac dotýkať aj Slovenska. No spoločenská debata je u nás chabá a hlavne jednostranná. Odborníci sa vraj zhodujú v tom, že „Slovensko malo s inými kultúrami menej skúseností, aj preto je verejná mienka proti prijímaniu utečencov“ (RTVS, 19. 8.). Bruselský úradník či nemecký politik Slovákov poučí, že musia byť solidárnejší či ústretovejší, a odborníčka na migráciu z bruselskej univerzity tvrdí, že prijímanie migrantov je ekonomicky výhodné. Od domácich expertov sa zas dozvieme, že sme „pomerne tradičná, konzervatívna krajina, vo všeobecnosti uzavretejšia, vidieckejšia, čiže to všetko napomáha tomu strachu z neznámeho“ (L. Oravec, RTVS, 19. 8.). No najčastejšie sa zo všetkých strán ozýva: Slováci sú xenofóbni, hysterickí a panikária.

Zaujímavé: kde berú títo „odborníci“ a „experti“ istotu, že ide o xenofóbiu? Pretože o tú v žiadnom prípade nejde. Slováci majú racionálne obavy založené na realite a faktoch. My predsa skúsenosti s ľuďmi cudzej národnosti či kultúry máme, hoci nie priamo ako krajina, ktorá imigrantov prijíma. Desaťtisíce Slovákov žijú v zahraničí, takmer každá slovenská rodina má niekoho blízkeho vonku. S prisťahovalcami sa bežne stretávajú – sú to ich kolegovia v práci, ich spolužiaci či spolužiaci ich detí, susedia či priatelia. Vychádzajú s nimi normálne a nechovajú voči nim žiadnu nevraživosť. No ak žijú v mestách, kde je už prisťahovalcov v pomere k domácemu obyvateľstvu priveľa, spoločenská situácia sa ich dotýka. Nevadia im pritom samotní imigranti, ale ghetoizácia celých mestských štvrtí, stúpajúca kriminalita, násilie, neprispôsobivosť jedincov i skupín a z toho plynúce sociálne pnutie. Aj značná časť Slovákov žijúcich doma má Európu precestovanú a navyše v dnešnej ére informácií aj dostatok poznatkov o zlyhanej integrácii v mnohých západoeurópskych mestách. Uvediem dva príklady zo Švédska a Nórska.

Odstrašujúci príklad Södertälje

16. mája tohto roku vyšla v najväčšom nórskom denníku Aftenposten rozsiahla reportáž o švédskom meste Södertälje, ktoré leží pol hodiny autom juhozápadne od Štokholmu. Mesto má 90 000 obyvateľov, pričom viac ako polovica sú prisťahovalci. Z nich sú najpočetnejší Asýrčania (30 000), t. j. ortodoxní kresťania zo Sýrie, Turecka a Iránu. Prví z nich prišli do Södertälje koncom 60. rokov minulého storočia, postupne sa k nim pridávali ich rodiny, ďalšia veľká vlna nasledovala po vojne v Iraku – všetci chceli ísť tam, pretože tam mali rodiny a známych. Zabrali celé mestské štvrte, takže vo štvrtiach ako Ronna už nežijú takmer žiadni etnickí Švédi.

Páchajú sa tu závažné trestné činy: vojny medzi gangmi, mučenie, vraždy, mafiánske praktiky, pranie špinavých peňazí, tunelovanie sociálneho štátu (podvody s daňami a sociálnymi dávkami, do ktorých sú zapojení vrcholní predstavitelia ich cirkvi). V centre mesta už nie sú žiadne švédske obchody, pretože klany požadujú výpalné. Násilnosti začali v roku 2005, vyšetrovanie organizovanej kriminality prebrala nedávno špeciálna 30-členná akčná skupina. Boli vykonané rozsudky trestov v celkovom trvaní 164 rokov vo väzbe, 103 ďalších osôb je obvinených, polícia a daňové úrady zhabali 160 miliónov švédskych korún, súdny proces s 36 osobami obvinenými z finančných podvodov stál štát 250 miliónov korún a ešte nie je ukončený.

Osloská polícia používa Södertälje ako odstrašujúci príklad zlyhanej integrácie. Vo svojom dokumente „Oslo 2022 – budúce výzvy pre vyšetrovanie kriminálnych činov v Osle“ popisuje situáciu vo švédskom meste takto: „Paralelná spoločnosť, ktorá funguje takmer ako vlastný štát v štáte. Majú vlastné inštitúcie, normy, zákony a pravidlá, ktoré majú pre ľudí väčší význam a majú na nich väčší vplyv ako základné hodnoty, ktoré platia všeobecne vo Švédsku.“

Riaditeľ magistrátu Södertälje Martin Andreae hovorí so samozrejmosťou, že v meste existuje segregácia. Všetci žijú v jednom meste, ale v dvoch svetoch: na futbal chodia len prisťahovalci, na hokej len Švédi. Za desať rokov prijali 9000 utečencov, čo je veľký problém pre malé mesto, ako uvádza. Jeden z obyvateľov mesta, 32-ročný Adam Björkman, ktorý v meste vyrástol, má obavy o budúcnosť svojho syna v segregovanom meste. „Problém je, že švédski politici nemajú odvahu situáciu riešiť ... pretože sa boja, že ich označia za rasistov,“ hovorí. A čo na to samotní prisťahovalci? 36-ročný Rimon Melkemichel, ktorý sa tu už narodil, je k vývoju tiež kritický: „Švédi sú slabí ... švédska identita vymizne v priebehu 20-30 rokov.“ Švédsko, ktoré je v Európe krajinou s najvyšším podielom imigrantov na obyvateľov, má prijať len tento rok 95 000 imigrantov. Skutočnosť je taká, že krajina je na pokraji kolapsu a dánske noviny Jyllandsposten varujú, že tam môže prísť k občianskej vojne.

Segregácia v Osle

Situácia v Nórsku nie je taká vypätá ako vo Švédsku, no je zrejme len otázkou času, kedy to praskne aj v hlavnom meste Oslo, kde väčšina prisťahovalcov žije. O tom, že aj v Osle existuje segregácia, však niet pochýb. V 59 zo 120 základných škôl tvorili minulý školský rok väčšinu žiakov deti z menšín, teda s iným materinským jazykom ako nórčinou. Na 16 školách bolo takýchto detí vyše 80 percent (zdroj). Podobné čísla platia už niekoľko rokov. Stáva sa, že v niektorých triedach nie je ani jedno etnické nórske dieťa. Do takej triedy chodí aj dcéra lokálnej političky Aishy Naz Bhattiovej, ktorá v inom článku v Aftenpostene vyjadruje znepokojenie z toho, že prisťahovalci a Nóri sa nestretávajú a nevyrastajú spolu. Sama je z prisťahovaleckej rodiny, vyrastala v Osle, ale za jej čias to bolo úplne iné. Zdôrazňuje, že ju neznepokojuje len to, že sa dnes deti poriadne nenaučia jazyk, ale aj ich neznalosť nórskych noriem a postojov. Rozčuľuje ju, že aj ľudia z druhej generácie prisťahovalcov sa naďalej držia svojich pôvodných zvykov a tradícií, hoci sa to v Nórsku nehodí. Ako riešenie vidí autobusom presúvať deti imigrantov do škôl s väčším počtom nórskych detí. S týmto návrhom prišiel už iný miestny poslanec Elvis Chi Nwosu v roku 2009, ale bezúspešne. Tiež je vývojom znepokojený a myslí si, že miestni politici sú zbabelí situáciu riešiť. Mnohí ľudia si v skutočnosti príliš veľký kontakt s prisťahovalcami neželajú, hovorí na adresu Nórov. Podľa prieskumov z konca minulého roka by 49% Nórov chcelo imigráciu úplne zastaviť. Podľa 41% Nórov funguje integrácia zle a len jedno percento si myslí, že funguje veľmi dobre (zdroj).

Multikulturalizmus zlyhal

Komentátor Pravdy P. Javůrek (22. 8.) sa rozhorčuje, že „kŕče strachu a xenofóbie ... sú pre nás typické.“ Lenže ony sú typické aj pre Nórov, Čechov, Maďarov, Švédov, Nemcov, Britov. Slovom, sú typicky ľudské, či už to človeku káže pud sebazáchovy alebo zdravý rozum. Ak je imigrantov priveľa, integrácia jednoducho nefunguje, pretože krajina ich nedokáže vstrebať. Miešať ľudí zo sociálne, kultúrne a civilizačne diametrálne odlišných skupín je takisto problematické.

A tým sa dostávame k jadru problému. Keď vidíme, ako tragicky integrácia zlyháva, že mnohí prisťahovalci nie sú ochotní alebo schopní sa do spoločnosti začleniť a občania si imigráciu neželajú, prečo sme naďalej presviedčaní o výhodách multikulturalizmu? Prečo je hneď každý, kto sa vysloví proti imigrácii, hoci poukazuje na holé fakty a reálne problémy, onálepkovaný ako xenofób či rasista? V prvom rade si treba uvedomiť, čo sa vlastne pod multikulturalizmom chápe. Ľudia môžu byť právom zmätení: veď spolunažívanie rôznych kultúr je pekná myšlienka. Iste, a viackultúrna spoločnosť je skutočnosť – ľudia sa vždy budú presúvať do cudzích krajín z rôznych dôvodov, budú sa navzájom do určitej miery premiešavať; nedá sa tomu zabrániť a je to v poriadku. Áno, môže byť obohacujúce spoznať ľudí z iných kultúr. Ale presadzovať multikulturalizmus ako politický projekt – teda účelovo, ideologicky meniť štruktúru obyvateľstva – je scestné a zvrátené. Takto o tom hovorí švédsky umelec Lars Vilks (zdroj) a dá sa s ním len súhlasiť. Ide o sociálne inžinierstvo, nič inšie.

Kult ľudských práv

Český politológ a vydavateľ Alexander Tomský v ČT24 (19. 8.) problém pomenoval na rovinu: „Žijeme v dobe kultu ľudských práv, všeobecnej humanity, a tí politici ako slepí, tá takzvaná elita, hlási jednotu ľudstva, ľudských práv, a skláňa sa pred tou deklaráciou zhruba ako arabskí politici pred Koránom a v tomto kulte nie je možná diskusia, nie je možná debata, tá racionálna, ku ktorej oni akoby vyzývajú. V skutočnosti oni skutočne moralizujú a napádajú tú extrémnu menšinu, ktorá je bezradná, možno nie toľko vzdelaná, a ktorá reaguje živelne. ... Jediným riešením je, že tí politici povedia, postavíme múr, tak ako ho postavili Číňania pred 2000 rokmi či Rimania ... imigrácia musí byť kontrolovaná. ... Elity si musia uvedomiť, že človek má lojalitu predovšetkým voči svojej rodine, svojim súkmeňovcom, svojmu národu či občianskej spoločnosti, pretože len tam môže fungovať politika.“

Otázkou zostáva, v koho záujme je vlastne multikulturalizmus presadzovaný. Že to je pre niekoho veľmi dobrý biznis, si môžeme domyslieť už len z vyjadrení osobitného splnomocnenca OSN pre migráciu a rozvoj Petra Sutherlanda, ktorý bol zhodou okolností dlhé roky a ešte nedávno predseda investičnej bankovej spoločnosti Goldman Sachs a bývalý predseda ropného gigantu BP: EÚ by mala „robiť všetko pre to, aby podkopala homogenitu svojich členských štátov,“ pretože len tak môže nastať „ekonomický rast“ (BBC, 2012). Neuveriteľné? Pre krajiny samotné však imigranti určite dobrý biznis nie sú. Hans-Werner Sinn, prezident Inštitútu IFO pre výskum ekonomiky, uviedol pre Frankfurter Allgemeine, že „sociálne výdavky a iné problémy spojené s imigráciou stoja štát viac než mu imigrácia prináša prostredníctvom daní a príspevkov do spoločnosti,“ a že „by sme o imigračnej politike mali konečne začať neideologickú debatu, ktorá nebude poháňaná vyhľadávaním politickej korektnosti.“ (zdroj)

Lenže tieto argumenty o ekonomických výhodách a starnúcej populácii, zaobalené do utopickej vízie o tolerantnom spolunažívaní kultúr, sa stali dogmou a sú dookola omieľané nielen socialistickými či sociálnodemokratickými politikmi, ale aj ľudskoprávnymi aktivistami a mimovládkami, ktoré vždy radi kritizujú, ale nenesú žiadnu zodpovednosť.

Na problém upozornil – žiaľ, obludným spôsobom – v roku 2011 nórsky masový vrah Breivik, keď zavraždil desiatky ľudí. Strieľal na mladých členov proimigračnej sociálnodemokratickej Robotníckej strany, ktorí boli na tradičnom letnom politickom tábore na ostrove Utøya. Tento ohavný zločin je neospravedlniteľný čin psychicky narušeného človeka, no na vrahovom vyhodnotení situácie nebolo nič vyšinuté: neprotestoval proti prisťahovalcom ako ľuďom, ale proti naivnej, nezodpovednej imigračnej politike. A dôvody takej politiky? Zrejme spasiteľský syndróm Nórska (menej ľúbivý výraz pre humanistické poslanie) či predstava tejto bohatej krajiny, že si takto môže kúpiť dobrý pocit a čisté svedomie.

Ak dnes na Slovensku (a v Európe) niekto slušne upozorňuje na zlyhania experimentu multikulturalizmu, je označený za xenofóba. Lenže ak politici nebudú počúvať hlasy svojich občanov a nebudú ich brať vážne, ak nebudeme veci nazývať pravým menom, ak sa o problémoch nebude viesť otvorená debata (a napr. v internetových novinách nebudú pod článkami o imigrácii povolené diskusie, aby náhodou niekto nenapísal niečo politicky nekorektné) a nebudú sa prijímať rozhodnutia, ktoré sú v záujme našej spoločnosti, frustrovaných breivikov bude pribúdať a problému sa ujmú radikáli a extrémisti. Napokon, už sa to deje.

Ukazuje sa, že slovenská imigračná a azylová politika – toľko kritizovaná ako najreštriktívnejšia v celej Európe – bola rozumná. Terajšia vláda sa vyjadrila, že si utečencov budeme vyberať na základe náboženstva a bude ich len dvesto, načo sa západné médiá okamžite ozvali, že ide o diskrimináciu (veď tí utečenci majú predsa ľudské práva). Nezabúdajme, aké bolo len pre nás ešte pred pár rokmi ťažké získať pracovné povolenie v krajinách západnej Európy. Napríklad v Nórsku to bolo možné viac-menej len pre vysoko kvalifikovaných ľudí v určitých odboroch. Nevidím na tom nič diskriminačné, Nóri mali na to jednoducho právo a my sme to museli rešpektovať.

Som presvedčená, že väčšina Slovákov súcití s ľuďmi utekajúcimi pred hrôzami vojny či s obeťami prevádzačov a v normálnej situácii by ich radi na prechodné obdobie uchýlili – najmä ženy, deti a starcov. Ale súčasné utečenecké toky tvoria z 90 percent mladí muži (analogicky: taký je ich podiel v záchytnom tábore v Bělej-Jezovej v ČR) a s najväčšou pravdepodobnosťou ani nejde o utečencov, ale ekonomických migrantov (ináč by sa zastavili v prvej bezpečnej krajine a o azyl žiadali tam alebo odtiaľ). V každom prípade ide o nelegálnych imigrantov, ktorí podľa zákonov ani nemajú nárok na vstup do krajiny. Nehovoriac o tom, že sa medzi nimi zrejme skrývajú aj teroristi napojení na Islamský štát. Výzvy k ľudskosti preto opäť len moralizujú a hrajú na city. Je nutné, aby sa o probléme a riešeniach viac hovorilo a aby sme od vládnych predstaviteľov dostávali informácie o tom, ako sú na túto situáciu pripravené naše úrady, polícia a armáda.

Mať protiimigračný postoj nie je otázka netolerantnosti či neznášanlivosti voči osobám inej farby pleti, rasy či kultúry. Xenofóbov, rasistov a extrémistov je u nás menšina. Zatiaľ.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?