Imigrácia a islamizácia Európy: naivita i zámer

Autor: Ľubomíra Kuzmová | 29.1.2016 o 10:58 | Karma článku: 12,41 | Prečítané:  2263x

Európa v záchvate sebanenávisti ustupuje nepriateľovi a ničí samu seba. Riešením je zúčtovanie s ideou multikulturalizmu a návrat k myšlienkam národnej identity

Od leta minulého roka nenastal do dnešného dňa žiadny pokrok v chránení vonkajšej hranice Schengenu a len teraz sa začína niečo pomaly hýbať. Človeku už dlhšie vŕta v hlave, či sú európski lídri takí naivní alebo je ich nečinnosť zámerná. Respektíve čo je ešte úmysel a kde už začína naivita. Je totiž vylúčené, že práve prebiehajúca invázia a kolonizácia Európy prevažne moslimským obyvateľstvom nie je riadená a že sa na tom nepodieľajú priamo európske špičky. Ináč by už Európska únia dávno konala: zaviedla by pravidlo, že každý, kto vstúpi na jej územie nelegálne, stráca nárok na azyl. Lode by otáčala a vonkajšie hranice by chránila, a to i použitím hrubej sily.

Na druhej strane sa postupne proti nekontrolovanej imigrácii bránia aj tie západoeurópske krajiny, ktoré sprvu imigrantov naivne vítali a všetkým ostatným dávali lekcie solidarity: Rakúsko po tvrdej kritike Maďarska postavilo plot po jeho vzore a najnovšie i pozastavuje platnosť schengenskej dohody, Švédsko zaviedlo hraničné kontroly a rôzni nemeckí politici volajú po obmedzení počtu migrantov. Triezvo uvažujúci človek sa nestíha čudovať, ako sú verejní činitelia šokovaní dôsledkami vlastnej politiky – obzvlášť po teroristických činoch v Paríži či trestných činoch sexuálneho obťažovania nielen v Kolíne.

Súčasná prudká imigračná vlna je však iba vrcholom ľadovca. Politika otvorených dverí už totiž v západnej Európe trvá celé polstoročie, ibaže inou formou: plazivou. Narastajúci počet prisťahovalcov z Afriky a Blízkeho a Stredného východu, prevažne moslimov, pritom zasahuje verejný život do takej miery, že to speje nielen k ekonomickému rozkladu, ale aj kultúrnemu zániku a etnickej čistke európskych národov. Prisťahovalcom sa rodí niekoľkonásobne viac detí ako domácemu obyvateľstvu, vytvárajú segregované komunity a vznášajú voči majorite čoraz väčšie požiadavky, ktoré nie sú kompatibilné s európskym spôsobom života, demokraciou ani právom.

Aj táto dlhodobá politika Západu je kombináciou zámeru a naivity. Naivná bola predstava, že ľudia z kultúrne a civilizačne odlišného prostredia s úplne iným systémom hodnôt sa budú v Európe prirodzene integrovať, že títo ľudia prijmú náš spôsob života a stanú sa plnohodnotnými Európanmi. No hoci sa dávno ukázalo, že to bola ilúzia, prebratie z multikultúrneho sna stále na mnohých miestach nenastalo.

Nórsko: od romantizmu k realizmu

Škandinávsku naivitu výstižne ilustruje článok, ktorý vyšiel v nórskom týždenníku Morgenbladet 25. septembra minulého roka. Redaktorka Lena Lindgrenová v ňom podľa vlastných slov bilancuje nórsky prístup k prisťahovalcom ako posun od romantizmu k realizmu. Píše, že keď vyrastala, mala o prisťahovalectve romantické predstavy. „Na mojom vnútornom plátne sa prisťahovalectvo javilo približne ako bollywoodsky muzikál: hudba a luxusné látky, obchodíky so zeleninou a korením.“ Oficiálnym mottom Nórska bolo vtedy „povedzme áno pestrej spoločnosti“. Dnes je trend opačný. Lindgrenová priznáva, že čím viac je niečo vzdialené, tým viac si to idealizujeme. „Keď prisťahovalci prišli, okúzlenie vystriedali každodenné problémy so spolužitím. Len málokto sa dnes odváži ospevovať život v prisťahovaleckých štvrtiach – tie vône! ten život! tie farby!“ Tvrdí, že sama je proti multikulturalizmu ako ideológii a sú dni, keď je frustrovaná a najradšej by integrovala nasilu, zaviedla povinnú účasť na oslavách nórskeho národného sviatku a pokutovala rodičov z radov prisťahovalcov za to, že nechodia na rodičovské združenia a nepúšťajú svoje deti na oslavy narodenín ich nórskych spolužiakov.

Čitateľ článku očakáva, že po tomto vyznaní a priznaní bude nasledovať akési zúčtovanie s naivitou, že bude nasledovať prehodnotenie schopnosti a vôbec ochoty prisťahovalcov integrovať sa do nórskej spoločnosti a nakoniec zamyslenie sa, či by nebolo dobré imigráciu obmedziť, ak nie úplne zastaviť. To však akosi neprichádza. Lindgrenová má totiž nový recept na to, ako by tá integrácia už odteraz mohla fungovať. Inšpiráciu našla na základnej škole v Starom meste nórskeho hlavného mesta, ktorú navštevujú aj jej deti. V tejto škole je podiel nórskych detí 40 až 50 percent. Pre informáciu dodajme, že deti prisťahovalcov tvoria väčšinu až v polovici osloských škôl, pričom na 16 školách je to viac ako 80 percent a sú dokonca triedy, v ktorých nie je ani jedno dieťa pôvodom nórske. Podľa Lindgrenovej zvláda Staromestská škola svoj podiel dobre a dáva nám ju za príklad toho, ako by mala k prisťahovalcom pristupovať celá nórska spoločnosť. „Napriek meniacim sa náladám v spoločnosti táto škola desaťročia neúnavne a dôsledne razila nórsku líniu. Kým iné školy s rovnakým zložením detí umožňovali deťom vyučovanie ich materinského jazyka, v Staromestskej škole sa po celý čas hovorilo len jedným jazykom. Dnes ju navštevujú žiaci s 35 rôznymi materinskými jazykmi, ale na dvore počuť iba nórčinu. V programe školy sa uvádza: ‚Nórske kultúrne dedičstvo je jedinečné‛“. Toto je pre ňu kľúčom k úspešnej integrácii: „Až keď sami vieme, kým približne sme, dokážeme prijať iných. Ak niekto klope na dvere, musí byť aj niekto doma.“ A tiež: „Integrácia je možná, len ak existuje priateľská a sebavedomá väčšina, do ktorej sa dá integrovať“.

Takáto samozrejmosť je zjavná asi každému s logickým myslením – okrem ideológov multikulturalizmu. Lindgrenová nachádza vinníka: Nórsko si celé roky kompenzovalo svoje chýbajúce kultúrne sebavedomie prehnanou zdvorilosťou voči prisťahovalcom. Do budúcnosti bude preto podľa nej povinnosťou nórskej spoločnosti dať prisťahovalcom jasne najavo, aké hodnoty nórska spoločnosť vyznáva, aj to, že od nich očakáva, že sa naučia jazyk a budú pracovať. To má byť ten recept. Redaktorka priznáva, že v globalizačnom ošiali deväťdesiatych rokov sa Nóri snažili zbaviť svojej provinčnej mentality a, slovami ideológa T. H. Eriksena, „dekonštruovať väčšinu tak dôkladne, že ju už nikdy nebude možné nazvať väčšinou“. Zimnú olympiádu v Lillehammeri vnímali ako vrchol nacionalistických orgií. Ako uvádza, dnes je v nórskej spoločnosti opačná atmosféra a kultúrou „sa valí vlna nórskosti, ľudia sa vo zvýšenej miere zaujímajú o nórske tradície v jedle, remeslách, hudbe, umení a histórii.“ Sama v závere nabáda k národnej hrdosti.

Hoci redaktorka na začiatku sľubuje, že reč bude o realistickom prístupe k prisťahovalectvu, z celého článku srší aj naďalej naivita. Vytriezvenie nevidno, zato vidno sebaklam a neochotu priznať si, že integrácia nefunguje a prisťahovalcov je priveľa. Vlastne sa to už naivitou ani nazvať nedá. Je zarážajúce, keď si Lindgrenová pochvaľuje, že „iba“ polovica detí je v Staromestskej škole z prisťahovaleckých rodín. Rovnako zarážajúce je, keď zdôrazňuje, čo všetko musí urobiť nórska spoločnosť, aby spolužitie s prisťahovalcami fungovalo: musíme byť sebavedomí, musíme prijať zodpovednosť, musíme rozvážať deti zo škôl s vysokým podielom prisťahovaleckých detí do škôl s vysokým podielom nórskych detí. Ani raz sa však nezamyslí nad tým, čo musia urobiť samotní prisťahovalci. Hlavné je nepriznať si, že kritici multikulturalizmu a masovej imigrácie mali pravdu: v závere redaktorka apeluje, že národná hrdosť patrí všetkým Nórom a nesmie patriť len kritikom multikultúrnej spoločnosti.

Kto sa netrýzni, nie je Európan

Napriek všetkej tendenčnosti má redaktorka Lindgrenová v jednom pravdu: Nórsko ako aj ostatné európske spoločnosti rezignovali na to, že by od prisťahovalcov vyžadovali prispôsobenie sa domácej kultúre a spôsobu života. Namiesto asimilácie je v prístupe k imigrantom dlhodobo módou princíp integrácie, ktorý spočíva v tom, že sa od prisťahovalcov síce vyžaduje, aby dodržiavali zákony svojej novej domoviny, ale zároveň sa kladie dôraz na to, aby naďalej pestovali svoj pôvodný jazyk, zvyklosti a kultúrne tradície.

Tam to ale nekončí. Európa sa nielen že pred cudzími kultúrami skláňa a ustupuje im, zároveň opovrhuje vlastnými hodnotami a tradíciami. Benjamin Kuras píše vo svojej knihe Jak zabít civilizaci, že západná civilizácia trpí masochistickým syndrómom sebemrskačství – teda sebabičovania či sebatrýzne. Táto sebanenávisť sa najprv začala prejavovať v modernom umení a literatúre už koncom devätnásteho storočia a postupne sa stala filozofiou, ktorá odchovala početnú generáciu západných intelektuálov a politikov. Títo sa zaslúžili o dekonštrukciu a demontáž myšlienok a tradícií, ktoré západnú civilizáciu po stáročia utvárali vrátane kresťanstva, osvietenstva, sekulárnej vzdelanosti, národných kultúr, národných identít a demokratického kapitalizmu. Sebabičovanie prerástlo do presvedčenia, že Západ si zaslúži zaniknúť. A tak napriek tomu, že naša civilizácia dobrovoľne odovzdala svetu toľko bohatstva ako žiadna iná, si neustále pripomíname len utrpenie, ktoré sme spôsobili. Európa momentálne prežíva jeden zo svojich záchvatov sebanenávisti. Vlastnú kultúru a hodnoty relativizujeme a namiesto nich oslavujeme kultúry a hodnoty cudzie:

„Tá naša sloboda a demokracia je len jedna z mnohých možných kultúr, sme predsa multikulturalisti, antinacionalisti, antipatrioti. Každá kultúra má pre nás rovnakú hodnotu. Okrem tej našej, spustnutej, umierajúcej. Všetky tie cudzie sú nám vítanejšie, dýchajme ich plnými dúškami. Ak k vašej kultúre patrí vraždiť svoje vzdelané dcéry za to, že sa nechcú vydať za negramotných bratrancov z ázijskej dediny, je to vaše právo. Dievčatám urezávať klitoris a pysky ohanbia takisto. Vyhadzovať nám do vetra vlaky a autobusy – len si poslúžte. Veď to všetko je len prechádzka po zelenej lúke oproti našim križiackym vojnám, inkvizícii, genocíde domorodých Američanov, otrokárstvu a Osvienčimu. Sme ešte stále horší než vy, snažte sa nám vyrovnať a predstihnúť nás.

Naše skomercializované sviatky dávno stratili zmysel a ten, ktorý mali, je nám protivný, slávme preto vaše. Tá naša kultúra – biela, rasistická a veľkopanská – je už taká zhnitá, že nám nestojí za to sa ňou zaoberať. Nikdy vlastne za nič nestála. Vzdelávajme svoje deti miesto nej vo všetkých ostatných kultúrach. Alebo v žiadnej. Degradujme naše vzdelanie, zneuctime našich hrdinov, odstráňme naše národné symboly, zrušme svoje národy a nahraďme ich prázdnou identitou čohosi abstraktne prázdneho, paneurópskeho, všade rovnakého, vykoreneného z národných tradícií, prepisujúceho naše dejiny na nepoznanie. A pri čom nezostane v pamäti nič, na čo by sme zo svojich dejín a svojich kultúr mohli byť hrdí a čo by nám stálo za to brániť.“

Kuras nastavuje Európe zrkadlo: „Kdo se nemrská, není Evropan.”

Slovenský komplex zo Západu

Aj na Slovensku máme verejne činné osoby, ktoré sa rady oddávajú sebabičovaniu – či skôr bičovaniu národa. Bravúrne, exemplárne ho už niekoľkokrát predviedla Magda Vášáryová, pamätne v rozhovore na ČT24, keď sa na margo odmietavého postoja Slovákov voči utečencom vyjadrila, že „nie sme kresťania, kresťanstvo berieme len ako folklór“, že si chceme iba „chrániť svoju kožu a vykašľať sa na ostatných“ a že „stredná Európa je nebezpečná časť Európy“. V Lidových novinách to následne zaklincovala obvinením, akí sme my Slováci slabosi. Poslankyňa Národnej rady sa zjavne cíti slovenskému národu morálne nadradená a zrejme zabudla, koho reprezentuje. Na otázku redaktora Českej televízie „Dokážete si predstaviť situáciu, že by politici šli proti väčšine svojho národa?“ totiž odpovedala: „No mali by ísť.“ Nuž, asi sa v demokratických praktikách inšpirovala nemeckou kancelárkou, ktorú nám dáva za morálny vzor. Ani tú vôľa väčšiny svojho národa nezaujíma.

Majstrom sebabičovania je aj samozvaný ľavicový intelektuál Michal Havran, ktorý v článku Stredná Európa sa opäť ponorila do tieňa opovrhuje strednou Európou, pretože ju vraj „ovládla nenávisť a ubližovanie ľuďom tak ako neraz v minulosti“. Jeho moralizátorsko-demagogický pamflet sa týka nášho postoja k migrantom, hoci sa v ňom toto slovo ani raz nespomenie. Vraj sme vstupom do Európskej únie naše smerovanie nenapravili, ba čo viac, „nikdy sme žiadne nemali, vždy sme sa iba viezli a zdá sa, že sme sa nič nové nenaučili“. Vraj sme postojom k migrantom prispeli k „atmosfére strachu“ a ukázali, že „naším živým dedičstvom je nejaká chorá túžba urobiť v strednej Európe laboratórium iného európanstva, temnú dielňu nenávisti a strachu“. Vraj vieme ponúknuť iba „fašizoidné recepty“. Hovorí o „etnickej psychóze“, čím asi myslí vlastenectvo a s tým súvisiaci odpor Slovákov k zásadnej zmene skladby obyvateľstva neľahko vydobytého národného štátu. Autorovi zrejme uniká, že „laboratórium iného európanstva“ si z Európy urobili práve ľavičiari jeho razenia, pričom noví euroobčania už s Európou budú mať spoločné asi len teritórium. Ale v salónoch mu isto rozumejú: sme predsa multikulturalisti, antipatrioti...

Havrana najviac trápi, že „sme naďalej tou nespoľahlivou časťou kontinentu, ktorá neprináša žiadne kľúčové politické impulzy“ a že sme sa nestali „vzornými Európanmi“, ako sa to od nás očakávalo. V preklade to znamená: máme držať hubu a krok a skákať ako Západ píska. Nápadne to pripomína nízke národné sebavedomie nie nepodobné tomu, ktoré vo svojom článku opísala nórska redaktorka. Na Slovensku však toto nadobúda ešte inú kvalitu – komplex zo Západu. Existuje tu istá skupina intelektuálov, politikov a novinárov, ktorí sa snažia Západ vo všetkom napodobňovať a prechovávajú voči nemu veľký obdiv prerastajúci až do servilnosti. Ľudovo povedané do opičenia sa či riťolezectva. V ich rétorike sa často opakujú obvinenia z provinčnosti, zaostalosti, spiatočníctva či malosti Slovákov. Vytvorili si mýtus o Západe, ktorý je zidealizovaný – historik Ľubomír Lipták by povedal, že je to mýtus „nechutne bledoružový“.

Iste, Západ s jeho demokraciou, právnym štátom i prosperitou bol pre nás dlho vzorom, ktorý sme sa snažili dobehnúť. Lenže západné hodnoty medzitým zdegenerovali. Verejný diskurz ovláda politická korektnosť, takže to na západe vyzerá ako u nás za socializmu – ľudia sa neodvážia nahlas vyjadriť názor, ktorý by šiel proti establišmentu. Vo Francúzsku socialisti zmanipulujú voľby tým, že v druhom kole odstúpia, len aby nevyhral Národný Front Marine Le Penovej. Toto má byť tá demokracia hodná nasledovania? Nemeckí a rakúski občania sú vysťahovávaní z mestských bytov a na ich miesta sú nasťahovaní azylanti; za protiimigračný názor prichádzajú ľudia vo Švédsku o zamestnanie; vo francúzskom Calais si úrady nedovolia vysťahovať ilegálnych imigrantov, ktorí si rozložili stany na súkromných pozemkoch; a aj v susednom Rakúsku sú ľudia súdení za kritiku islamu de facto podľa islamského práva šaría. Toto má byť ten právny štát?

K tým, čo podliehajú mýtu o Západe, patrí i terajšia opozícia. Trefne to vyjadril Vladimír Palko: „Opozícia sa ocitla v úplnej pasci. Oni sa po roku 1989 upäli na Západ tak, ako predtým komunisti na Sovietsky zväz. Nech ide o hocičo, tak Západ má vždy pravdu. Či je to nejaká vojna alebo rozširovanie NATO a EÚ až po Kaspické more. Samozrejme, že aj my sme Západ. Ale dogma o neomylnosti Západu neplatí.“ Najpozoruhodnejšie na tom je, že títo naši opozičníci (vraj pravičiari) sa paradoxne skláňajú pred myšlienkami, ktoré majú pôvod v tom istom ľavičiarstve, proti ktorému inak doma broja. V podaní eurosocialistov asi vyznievajú akosi krajšie, svetovejšie.

Mimochodom, je to ten istý Palko, ktorý v roku 2008 ako jeden z piatich poslancov hlasoval v parlamente proti prijatiu Lisabonskej zmluvy, v ktorej je zakotvené aj „spoločné riadenie migračných tokov“. Na protest proti odovzdaniu časti suverenity Európskej únii títo piati poslanci po hlasovaní zaspievali slovenskú hymnu, čo vtedy asi väčšine ľudí pripadalo prinajmenšom komické: zase si pár hejslovákov potrebuje liečiť svoje nacionalistické komplexy. Vo svetle dnešných udalostí môžeme konštatovať, že títo piati poslanci mali pravdu. Koncepcia národa nie je prežitok.

Poza chrbát európskym obyvateľom

Treba si však uvedomiť jedno: migráciu sa nedarí zastaviť predovšetkým preto, že na to nie je politická vôľa. Práve naopak. Západné spoločnosti sa nestali multikultúrnymi náhodne a prirodzene, ale úmyselne a plánovite. Nie sú iba výsledkom naivného humanizmu, ale predovšetkým sociálneho inžinierstva ľavičiarskych ideológov, neomarxistov. Tí navyše svoje zvrátené predstavy zavádzali tajne. Ako podotkol predseda Zväzu protikomunistického odboja Ján Litecký Šveda vo svojej vynikajúcej prednáške Plazivá vojna neokominterny, aj u nás sa pred dvadsiatimi rokmi nenápadne začali objavovať zdanlivé nezmysly ako politická korektnosť, antidiskriminácia či antirasizmus, z ktorých sme si zo začiatku len uťahovali. „A možno veľa ľudí ani veľmi nepostrehlo, že odrazu aj všetko národné začalo dostávať punc niečoho obskúrneho, až sa to postupne začalo odsúvať do kolónky extrémizmus, neskôr nacizmus, no a tu predsa vieme že na konci toho všetkého môže byť iba „Osvienčim“… Multikulturalizmus sa po triednom boji stal novou, nespochybniteľnou dogmou neokominterny. […] Boľševici svoje spôsoby nemenia. […] Konečný ideál je konzumný automat bez identity. Takže je zacielené na dve hlavné identity, ktoré držia kostru Európy pokope, za ktoré sedeli aj naši politickí väzni: na identitu kresťanskú a národnú.“

Podobne Kuras poukazuje na to, že antizápadní demontéri „medzitým dokončili slávny neomarxistický pochod inštitúciami a ovládli inštitúcie politické, štátne, municipálne, mediálne, akademické, pedagogické, súdne, policajné a dokonca cirkevné. Tak vznikla všadeprítomná vláda politickej korektnosti a multikulturalizmu a opozícia proti nej bola zbavená moci, vplyvu a slova označením za xenofóbnu extrémnu pravicu.“

Ani bežný Nór dnes nevie, že v Nórsku bol multikulturalizmus zavedený politicky v roku 1979 a zaslúžila sa o to vtedajšia premiérka Gro Harlem Brundtlandová zo sociálnodemokratickej Robotníckej strany. V Parlamentnej smernici č. 74 predstavila detailný plán, ako sa má Nórsko zmeniť z homogénnej spoločnosti na viackultúrnu a multietnickú. Na tejto premene sa mal aktívne podieľať štát, napríklad tým, že bude potláčať diskrimináciu a rasizmus v spoločnosti, a to prostredníctvom kampaní zameraných na formovanie postojov. Toto formovanie tých „správnych“ postojov malo začať už u detí a mládeže v škole. Okrem vzdelávacieho systému sa na ňom mali podieľať aj médiá: „Štátne inštitúcie a politici musia neustále ovplyvňovať masmédiá, aby televízia a rozhlas robili osvetu a venovali sa činnosti, ktorou budú formovať postoje. Dá sa to robiť mnohými spôsobmi, ale pravdepodobne nie je najvhodnejšie, aby sa vysielali programy o mnohých problémoch, ktoré prisťahovalci majú a podobne.“ Inými slovami, médiá nemali objektívne informovať, ale robiť propagandu. Nesúhlasné názory sa mali potláčať, pretože sú vraj založené na „predsudkoch“, „bludných predstavách“, „nepochopení“ a „strachu z neznámeho“. Oficiálne však bolo Nórom predkladané, že príčinou multikultúrnej spoločnosti sú obrovské migračné toky, ktoré sa nedali predpokladať a ani riadiť. Ako vidno, podobnou rétorikou nás médiá ohlupujú aj dnes, po tridsiatich šiestich rokoch.

Podobnú premenu spoločnosti prostredníctvom imigrácie uskutočnili ľavičiari vo Veľkej Británii. Až v roku 2010 vyšiel najavo dokument z roku 2000, v ktorom labouristická vláda Tonyho Blaira bez konzultácie s parlamentom a v utajení pred médiami zaviedla program niekoľkonásobne zvýšiť imigráciu z neeurópskych krajín, a to s výslovným zámerom zmeniť obyvateľstvo tak, aby Británia už nikdy nemohla presadzovať konzervatívne ideály a aby sa konzervatívci už nikdy nedostali k moci. A hoci sa konzervatívci k moci ešte dostali, od labouristov sa už veľmi nelíšia, ako vidno aj z tohto Cameronovho vyjadrenia: „Mainstream Británie sa potrebuje integrovať viac s moslimským spôsobom života, nie naopak.“ (zdroj)

Avšak najambicióznejším, a zároveň najdesivejším projektom zameraným na imigráciu z neeurópskych krajín je nadnárodný projekt Eurábie známy pod názvami Euromed (Euro-Mediterranean Partnership), Barcelonský proces či Únia pre Stredomorie. Zjednodušene povedané v ňom ide o postupnú islamizáciu Európy za sľub neprerušených dodávok ropy. Projekt aliancie Európy s arabským svetom sa začal vo Francúzsku koncom 60. rokov za prezidenta de Gaulla, ktorý ním chcel kompenzovať upadajúci vplyv svojej krajiny na medzinárodnej scéne, a do celej západnej Európy sa rozšíril po ropnej kríze v roku 1973. Projekt je pripravovaný v utajení pred verejnosťou a v hlavných európskych médiách sa objavil až v roku 2008. Je riadený a financovaný Európskou úniou a zahŕňa všetkých 28 členských krajín EÚ a 15 severoafrických a blízkovýchodných krajín. Pravidelné rokovania prebiehajú na ministerskej úrovni a okrem predstaviteľov Európskej komisie sa na nich zúčastňuje aj Arabská liga. Zámerom je politické, ekonomické a kultúrne zbližovanie, čo zahŕňa aj voľný pohyb a zvýšenú finančnú pomoc partnerským islamským krajinám. Súčasťou projektu je aj myšlienka, že islam patrí do Európy, a počíta s presídlením až 56 miliónov moslimov v rokoch 2010 až 2050, vraj na vyrovnanie demografického úbytku.

Ťažisko euroarabskej spolupráce je na činnosti kultúrnej, vzdelávacej a mediálnej. Za tým účelom vznikli desiatky inštitúcií financovaných z EÚ. Jednou z najvýznamnejších je vzdelávacia nadácia Anna Lindh Foundation, ktorej kultúrnou politikou je „útočiť na stereotypy, predsudky a ignoranciu a meniť každodennú žurnalistiku“ tak, aby presadzovala „medzikultúrne porozumenie“. Jej úlohou je tiež ovplyvňovať školské osnovy tak, aby spracovanie učebníc a vzdelávacích pomôcok bolo multikultúrne. Na tento účel EÚ uzavrela zmluvu o spolupráci s islamskou organizáciou ISESCO, ktorej deklarovaným programom je šíriť islamské myslenie a životný štýl po celom svete. Treba podotknúť, že všetka táto propagácia islamu je jednosmerná: k žiadnej propagácii európskej kultúry v islamských krajinách zo zdrojov EÚ nedochádza. (viac o projekte Euromed tu, tutu).

Každému, kto neignoruje fakty a dokáže chápať veci v súvislostiach, musí byť jasné, že kultúrna transformácia západnej Európy a ani dnešná migračná vlna nie sú nijaké spontánne fenomény. A že tu nejde ani o solidaritu s utečencami, ani o vylepšenie demografie európskych krajín, ani o udržanie životnej úrovne či nebodaj ekonomický rast, ani o ľudské práva, ale len a len o dve veci: moc a peniaze. Zatiaľ nevieme s určitosťou povedať, čími vazalmi sú európski lídri, ale že Európu nezaplavujú moslimami zadarmo a už vôbec nie preto, aby im zaručili ľudské práva, je celkom isté. Oproti nim sú všetci tí ľudskoprávni aktivisti, dobrovoľníci a novinári iba povestní užitoční idioti, ktorí dodajú ešte aj ten povraz, na ktorý ich potom obesia.

Zodpovedná imigračná a azylová politika

Odhliadnuc od rozvrátenia krajín Blízkeho východu a severnej Afriky západnými mocnosťami migračná kríza teda úzko súvisí s imigračnou politikou, ktorú západoeurópske štáty vedú od šesťdesiatych rokov minulého storočia. Je to politika liberálna, ktorá má predovšetkým ideologické a ekonomicko-špekulatívne dôvody. Navyše je známe, že viaceré krajiny – Nemecko, Švédsko, Rakúsko – dlhodobo zneužívajú azylový zákon a udeľujú azyl aj čisto ekonomickým migrantom. Všetko pod zámienkou humanity. Nebyť tejto dlhoročnej imigrácie z tretieho sveta by tam dnes migranti nemali rodiny a vôbec by sa do Európy neodvážili prísť. Je teda prejavom hrubej arogancie, keď dnes tí istí politici, ktorí tento stav zapríčinili, naliehajú na východnú Európu, aby bola solidárna. Napríklad nemecký minister Altmeier karhá východoeurópske štáty, lebo vraj „odmietajú svoju európsku zodpovednosť“. Pritom je to presne naopak: Slovensko aj ostatné východoeurópske krajiny sa správali zodpovedne na rozdiel od západnej Európy, ktorá svojou bezuzdnou imigračnou politikou spôsobila neskutočné problémy nielen sebe, ale aj nám. My máme teraz znášať dôsledky politiky strán, ktoré si roky volili Nemci, Švédi, Rakúšania, Francúzi a ďalší?

Medzi princípmi uplatňovanými v migračnej politike Slovenskej republiky, uverejnenými na stránke Ministerstva vnútra, je na prvom mieste princíp suverenity: „Princíp suverenity - zabezpečuje právo Slovenskej republiky chrániť svoje národné záujmy a regulovať migráciu, t.j. prijímanie, pobyt a návrat cudzincov, s ohľadom na zachovanie spoločenskej stability, ochrany tradičného spôsobu života, a to na základe ekonomických a sociálnych možností Slovenskej republiky, rešpektujúc pritom záväzky, ktoré jej vyplývajú z medzinárodných zmlúv a dokumentov a vytvárať podmienky na zintenzívnenie boja proti nelegálnej migrácii a terorizmu.“ Zachovanie spoločenskej stability a ochrana národných záujmov a tradičného spôsobu života hrajú teda kľúčovú rolu pri prijímaní cudzincov na Slovensko.

A tento princíp je aj kľúčom nielen k riešeniu migračnej krízy, ale aj k celkovému budúcemu smerovaniu Európy, ak sa má európsky spôsob života a všetko, čo Európu robí Európou, zachovať. Pretože základná otázka, ktorú si treba položiť, súvisí s odmietnutím multikulturalizmu: z akého dôvodu sa máme miešať s cudzími kultúrami? Mantra o prospešnosti diverzity, zdá sa, platí len na bielu rasu. Prečo nikto netlačí na černochov, aby si budovali multikultúrnu spoločnosť? Alebo na Japoncov. Alebo na Číňanov. Alebo na iné spoločenstvá. Ako to, že nie sú nikdy obviňovaní z rasizmu? A ako by zareagovali, keby sa mali stať menšinou vo vlastnej krajine v horizonte 20-30 rokov, čo je prognóza pre veľké západoeurópske mestá?

Diverzita v konečnom dôsledku speje k uniformite – k tomu, že všetky európske krajiny budú rovnaké, bez národnej identity, obývané novými euroobčanmi bez koreňov a tradícií. Nie náhodou sa európske národy pár storočí snažili o vytvorenie homogénnych národných štátov a ako môžeme vidieť na prípade Kataláncov či Škótov, táto túžba stále trvá. Čo je extrémne alebo rasistické na tom, že sa chceme obklopovať ľuďmi, ktorí sú nám kultúrne podobní? Je to predsa prirodzené. Ochrana národných záujmov nie je založená na nenávisti k cudzincom, ale na láske k vlastnému. Nejde o nacionalizmus, ale o vlastenectvo. A absencia patriotizmu je vlastne negatívnym znakom, aj keď sa na to pozrieme z druhej strany. Keby mali ľudia z arabského sveta ku svojej vlasti vzťah, asi by za ňu bojovali.

Nulová tolerancia ilegálnej imigrácie

Som presvedčená, že imigráciu treba riešiť po tvrdej línii, teda radikálne. Momentálne prebiehajúcu inváziu treba zastaviť nekompromisne – nulovou toleranciou ilegálnej imigrácie, čo znamená chrániť hranicu aj hrubou silou a ilegálnych migrantov deportovať. Zároveň však musí prísť na Západe k zmene klímy, k zmene paradigmy – k úplnému zvratu v doterajšom zideologizovanom uvažovaní o migrácii, ľudských právach a multikulturalizme. Žiť v rodnej krajine by sa malo opäť stať normou a masová migrácia by mala byť považovaná za extrém.

Tu je treba dôrazne povedať, že ilegálni migranti, ktorí dorazili až do Európy, nie sú vojnoví utečenci. Ak aj utekajú z vojnových oblastí, utečencami prestali byť po prekročení tureckej hranice smerom na západ. V skutočnosti ich do Európy vedú najrozmanitejšie pohnútky – od páchania teroristických činov (Paríž), kriminality a sexuálneho obťažovania (Kolín), cez priekupníctvo s drogami, šírenie islamu až po ekonomické parazitovanie na sociálnom štáte či dokonca nuda (zdroj). Príkladov je neúrekom.

Nórska verejnoprávna televízia NRK odvysielala reportáž o Sýrčanke, ktorá prišla žiadať azyl do Nórska, avšak nie zo Sýrie, ale z Dubaja, kde žila už dávno pred vypuknutím vojny v Sýrii. Po príchode bola šokovaná – myslela si, že Nórsko je civilizovanejšie. Ubytovňa vraj nebola pre ľudí – postele boli úzke a strava sa nedala jesť. Po dvoch mesiacoch svoju žiadosť stiahla a na cestu späť dostala od nórskeho štátu 20 tisíc nórskych korún (asi 2000 eur). Na otázku, prečo teda prišla, odpovedala, že chcela získať nórsky pas, pretože so sýrskym pasom sa v dnešnej dobe nedá cestovať (zdroj). Nórske noviny zase priniesli príbeh Iránca, ktorý otvorene priznal, že prišiel kvôli vyššej životnej úrovni. V Rusku, kadiaľ sa do Nórska dostal, o azyl nepožiadal, nemá záujem: ak nedostane azyl v Nórsku, radšej pôjde naspäť do Iránu ako by mal zostať v Rusku (zdroj).

Pre takýchto špekulantov a v dôsledku mediálnej propagandistickej hystérie zameranej na formovanie tých „správnych“ postojov – a to predovšetkým označovaním ilegálnych migrantov za utečencov – ľudia stratili prirodzený súcit so skutočnými utečencami. Je smutné, no v tejto súvislosti hádam aj pochopiteľné, že sa niektorí obracajú chrbtom aj k irackým kresťanským rodinám, ktorých prijalo Slovensko a ktorí skutočne pomoc potrebujú. Toto sú skutoční utečenci čeliaci v rodnej krajine náboženskému prenasledovaniu zo strany moslimov, prišli legálnou cestou a majú bezpečnostnú previerku. Samozrejme, že Slovensko má obmedzené kapacity prijímať aj takýchto utečencov a stále platí, že problémy by sa mali riešiť v prvom rade tam, kde vznikli. Nie je predsa možné presídliť celý Blízky východ do Európy.

Empatická stránka radikálneho riešenia

Radikálny prístup k migračnej kríze a migrácii ako takej má však svoju empatickú stránku a je preto ľudskejší a ohľaduplnejší ako nezmyselný ľudskoprávny fundamentalizmus, kde má každý právo na všetko.

Po prvé, je nemorálne a nezodpovedné, keď západní politici dávajú ľuďom falošnú nádej na lepší život a vystavujú ich tým riziku smrti po ceste, ale aj fyzickým útokom už priamo na mieste. Tí, čo sa utopili, mohli v tábore v Turecku hoci biedne, ale aspoň žiť. V preplnených táboroch a azylových ubytovniach vo Švédsku či Nemecku úrady nedokážu poskytnúť ochranu ženám a deťom pred znásilňovaním a takisto nedokážu ochrániť kresťanov pred útokmi moslimov. A naopak: Slovensko, ktoré sa svojou reštriktívnou politikou stavia k migrácii zodpovedne, dokáže poskytnúť ochranu irackým kresťanom, ktorí si našu krajinu vybrali aj preto, že tu nie sú moslimovia.

Po druhé, je nemorálne a nezodpovedné, keď si bohaté západoeurópske krajiny chcú takýmto spôsobom vylepšiť demografiu alebo zabezpečiť pracovníkov na tie najpodradnejšie špinavé práce, ktoré sa už spohodlneným domácim nechce robiť. Je nemorálne a nezodpovedné, keď politici nechávajú otvorené hranice, čím nahrávajú prevádzačom a tým kriminálnikom, ktorí túto migráciu organizujú. Samotných migrantov niekto oklamal a zneužil – presnejšie tých, ktorí nemajú zlé úmysly a iba prichádzajú do Európy za lepším životom, avšak s úplne skreslenými predstavami a privysokými očakávaniami. V Dánsku bol napríklad medializovaný prípad Nigérijčana, ktorý v roku 2010 prišiel do Dánska na gumenom člne cez Stredozemné more, pričom doma nechal niekoľkotýždňového syna. Jeho snom bol lepší život v Európe. Po piatich rokoch sa mu ale sen nesplnil – živí sa zbieraním fliaš po uliciach a patrí v spoločnosti k úplnej spodine. Ako sám hovorí, nedokázal sa prispôsobiť systému. Netušil, že žiť v Európe je také ťažké – myslel si, že po dvoch mesiacoch bude mať dom aj auto. Chcel by pracovať, ale vzhľadom na to, že prišiel ilegálne, nemá nárok na pracovné povolenie. Teraz je jeho snom vrátiť sa domov. (zdroj)

Po tretie, je nemorálne a nezodpovedné ľuďom z tretích krajín umožňovať presídlenie do Európy, pretože odchodom aktívnych ľudí sa úpadok týchto krajín prehlbuje. V konečnom dôsledku je aj rozvojová pomoc iba alibistické, nekoncepčné riešenie, v dôsledku čoho sa celé národy stávajú závislými na cudzej pomoci. Robíme im tým iba medvediu službu. V momentálnej situácii by sme skutočným utečencom vedeli pomôcť v ich regióne oveľa efektívnejšie za tie isté peniaze.

Škandinávsky pragmatizmus

V škandinávskych krajinách nastáva v doterajšom zideologizovanom uvažovaní pomaly zlom. Švédsko, ktoré si bezbrehou prisťahovaleckou politikou prakticky zničilo krajinu a je v úplnom rozvrate, náhle precitlo (viac o tom tu). Nielenže zaviedlo hraničné kontroly, ale aj nastavilo svoju azylovú politiku na minimum EÚ a chystá sa vyhosťovať.

Nórsky parlament urýchlene odhlasoval sprísnenie azylových pravidiel, o aké sa protiimigračná Strana pokroku márne snažila dlhé roky, a bol zriadený nový vládny rezort pre imigráciu a integráciu na čele so Sylvi Lysthaugovou práve z tejto strany. Medzi novými opatreniami je: zaviesť kontrolu hraníc a rýchlejšie vyhosťovať žiadateľov, ktorým bol azyl zamietnutý, vrátane tých, ktorí spáchali trestný čin; znížiť sociálne dávky tak, aby Nórsko nebolo pre migrantov atraktívnou krajinou; zreorganizovať azylové centrá tak, aby sa migranti vo väčšej miere podieľali na ich chode a mali aj pracovné povinnosti; zaviazať krajiny, ktoré dostávajú od Nórska rozvojovú pomoc, prijímať svojich občanov späť; obmedziť právo na zlučovanie rodín; vytvoriť nové formy dočasnej ochrany, na základe ktorých by nebolo možné získať trvalý pobyt; zaviesť možnosť odobratia povolenia k pobytu v prípade, že sa podmienky v krajine pôvodu prisťahovalcov zmenia; iniciovať na medzinárodnej úrovni revíziu zastaraných medzinárodných konvencií.

K podobnému sprísňovaniu dochádza aj v Dánsku, a to s výslovným cieľom urobiť z Dánska pre migrantov menej atraktívnu krajinu. Parlament hladko schválil vládny návrh, okrem iného: vystavovanie povolení k pobytu na kratšiu dobu; umožnenie práva na zlúčenie rodín až po troch rokoch namiesto doterajšieho jedného; možnosť zhabať žiadateľom o azyl cennosti na financovanie pobytu; sprísnenie podmienok na udelenie trvalého pobytu; zníženie sociálnych dávok o desať percent; zrušenie možnosti bývať mimo azylových centier; pri výbere utečencov sa znovu zavádza kritérium integrovateľnosti. Tieto zmeny považujú niektoré strany len za začiatok a padol napríklad aj návrh, aby sa zriaďovali len dočasné utečenecké tábory mimo miest, v ktorých by sa utečenci neintegrovali do dánskej spoločnosti, ale vrátili sa po skončení konfliktu späť do svojej krajiny.

Zostáva nám dúfať, že tradičný škandinávsky pragmatizmus nakoniec zvíťazí a že to vyvinie spolu s krajinami východnej a strednej Európy tlak na západoeurópskych politikov a bruselských byrokratov. Zatiaľ to veľmi nevidieť, pretože tomuto procesu podkopávajú nohy kolaboranti z radov socialistických strán, neziskoviek, ľudskoprávnych organizácií, aktivistov, dobrovoľníkov a ľavicových intelektuálov. Stredná Európa ponúka v tejto otázke riešenie zdravého rozumu a je nutné v tomto postoji vytrvať. Nemusíme predsa donekonečna poslušne pritakávať Západu len preto, že – ako povedal hysterický klasik – šestnásť krajín sa predsa nemôže mýliť?

Nuž, mýlili sa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?